Další jeskyně na Roraimě

(Objevené výpravou v roce 2003)

Text: Branislav Šmída, Lukáš Vlček, Marek Audy


Sektor Valle con Bosque Tepuyar


Takto nazývame sektor s trhlinami, prepadliskami a kaňonmi, ťahajúcimi sa niekde od centrálneho vnútrozemia južnej trojuholníkovej fazety Roraimy až k jej juhozápadnej hrane. Názov „údolia“ je takto naznačený v turistických sprievodcoch. Hustejšia vegetácia až stromovité porasty sú dôsledkom silného rozbitia terénu prasklinami, no i koróziou podmienenou subsidenciou, kde sa vytvárajú vhodné depresie na uchytenie iniciálneho humusu.

Je tu viacero paralelných vertikálnych trhlín, rozličných čo do šírky i dĺžky. Môžu byť pospájané do jedného odvodňovacieho systému s celkovou hĺbkou aspoň 150–200 m, no možno tvoria aj samostatné drenáže.

Grieta de Diablitos Volantes - Trhlina lietajúcich diablikov

Hĺbka: -120 m.

Dĺžka: minimálne 300 m.

Túto obrovskú trhlinu poznajú aj pemónski či brazílski sprievodcovia, ktorí sem občas zavedú turistov. Nachádza sa tu totiž pomerne veľká kolónia lelkov jaskynných, zvaných guácharos (pozri viac v samostatnej kapitole).

Ide o najmohutnejšiu nami poznanú trhlinu v celej zóne. Má asi 150 m dĺžku a pri hornom okraji miestami až 15 m šírku. Nižšie dolu, po asi 30 m hĺbky, kde je akási bočná terasa, sa zužuje na 5–6 m. Túto šírku si udržiava až skoro po dno. Tu tečie potok, no jeho výdatnosť nemohla byť dobre zistená pre hluk, ktorý vydávali rozrušene guácharos. Skúmajúci (M. Audy, 15. januára 2003) tu totiž použil na zlezenie 100 m lano, ktoré mu nedosiahlo až na dno. Odhadovaná hĺbka trhliny je v mieste spustu asi -120 m. (Do trhliny sa asi 30–40 m spustili aj E. Kapucian a M. Griflík.)

Guácharos majú hniezda a posedávajú v hĺbke zhruba pod -30 m na prahoch akýchsi bočných (vykorodovaných) zárezov. Tieto bočné „korytá“ sú miestami hlboké až 1,5–2 m.

Trhlina môže i nemusí mať hydrologickú súvislosť s Jaskyňou s mostom. Taktiež jej vody môžu a nemusia súvisieť s ohromným kaňonovitým zárezom, ktorý sme v tejto časti steny pozorovali zospodu od Campamento Base. Zárez zasahuje až k spodnej tretine steny (hĺbka okolo 200 m), čo by zodpovedalo jeho logickej súvislosti s „grietou“.

No v čase zostupu z Roraimy sme cez tento zárez nepozorovali vôbec žiaden spád vody!! To vôbec nezodpovedá obrovskej zbernej oblasti trhlín a údolia Valle con Bosque Tepuyar ako takého, ktorá je minimálne 1 km2. No vrátane Veľkého kotla plus prítoku od Jaskyne vodumilujúcich pavúkov a možno aj kaňonu hlboko vo vnútrozemí atď. je to rozhodne viac. Cez zárez by mal teda vytekať aj v čase sucha aspoň bežný, no aj z veľkej diaľky v stene pozorovateľný vodný spád... Totiž ešte v predposledný deň, keď sa skúmala Jaskyňa s mostom, ako aj posledný (prieskum Trhliny lietajúcich diablikov) bol v oboch zaevidovaný slušný prietok.

Jediné vysvetlenie by potom bolo, že oba útvary priamo nesúvisia a zárez je vytvorený až tesne pri hrane a s hydrosystémom trhlín nesúvisí. Toky v nich sa môžu prepájať, ale aj nezávisle spadať hlbšie do ďalších trhlín a potom sa spojiť až niekde pri báze súvrstvia Auyan-tepuy, pri kontakte s nepriepustným súvrstvím Guaiquinima. Ďalej môžu vytekať v podobe výveru na päte steny, ukrytého v pralese.

Pravdepodobne sa tu vytvára niečo na spôsob Simy Aonda. Korózia však ešte nestihla dolu podrezať priehradky medzi jednotlivými trhlinami, a tak zatiaľ nedošlo k takým rozsiahlym kolapsom. Najväčšie „rozbitie“ úseku však pozorovať práve v centrálnej časti tejto depresie.

Cueva con Puente - Jaskyňa s mostom

Dĺžka: 250 m.
Hĺbka: -80 m.

Hukot vody na dne tejto trhlinovej jaskyne je počuť už zvrchu. Jej výber na prieskum z množstva okolitých trhlín bol cielený. V úmysle sme mali najmä zistiť, či tu má voda smer na trhlinu s guácharmi (Grieta de Diablitos Volantes) alebo či prúdi naopak, do vnútrozemia.

Ako čiastočná pravda sa po zlezení ukázala prvá alternatíva. Nie je však isté, či sa presne táto voda objavuje aj v Trhline lietajúcich diablikov, a ak nie, či sa vôbec v nejakej trhline smerom k hrane objaví... Voda tu môže aj „spadnúť“ na nejakej poruche niekde o „poschodie“ nižšie (čo však môže znamenať aj 100 m...). Určitým náznakom toho je v blízkosti nájdená trhlina, ktorá mala úplne protismernú (!) vergenciu ponárania drobného potôčika a pravdepodobne aj samostatný, nezávislý odtok.

Jaskyňa s mostom, trhlina prejavujúca sa voči povrchu v asi 100 m dĺžke, je prevalená na povrch najmä dvomi výraznejšími vstupmi – prvým je užšia trhlinová šachta, kde sa dá zlaniť pomedzi zaklinené bloky asi 50 m hlboko, druhý je priestrannejší (asi 7 x 40 m) a presvetľuje spodnú časť trhliny jaskyne až po balvanité, machmi porastené dno. Chodby pokračujú na obe strany. Proti toku, s prietokom po pomerne suchom období stále ešte asi 8 l/s, sa dá pretraverzovať v mierne meandrujúcej chodbe širokej 1,5–3 m ponad dve vodné jazierka asi 30 m ďaleko. Dolu je chodba na toku príliš úzka, ale dá sa tu traverzovať po akejsi rímse asi 6–8 m nad dnom. Aj v tomto smere sa chodba neprielezne vyklinuje. E. Kapucian uvádza, že na spodnom konci videl v trhline pred sebou ešte nejaké jazero. Hrana Roraimy je od tohto miesta vzdialená asi 400 m.

Celková dĺžka jaskyne je 250 m, hĺbka dosahuje 80 m. Jaskyňu zliezli a preskúmali M. Griflík, E. Kapucian a M. Audy dňa 13. januára 2003.

Jaskyňa predstavuje morfológiou podobné vývojové štádium ako „aondské“ prítoky. Aj tu sú vyvinuté bočné zahĺbenia a náznaky uplatnenia korózie, celkovo však ide v oboch prípadoch len o málo krasovatením postihnuté trhliny.

 Eventualita, že by táto trhlina mohla prerezať vo svojom pozdĺžnom profile priečne nejaké horizontálne jaskynné kanály, sa v tomto prípade nepotvrdila. No stále to nevylučujeme, pretože trhliny „režú“ masív do značnej hĺbky. Iné poruchy v tejto oblasti však okrem „griety“ s guácharmi zlezené neboli.

Cueva del Hotel Guácharo - Jaskyňa v „hoteli Guácharos“

Dĺžka: 300 m
Hĺbka: -30 m


Lokalizácia

El Hotel Guácharos je najodľahlejším miestom na Roraime na dlhodobé zatáborenie. Jeho širokánsky portál využívajú turisti zvyčajne až vtedy, keď sú už bivaky bližšie k prístupovej rampe zaplnené, alebo potom ako východisko k túre na Triple-point. Horskí vodcovia sem však vodia návštevníkov Roraimy aj kvôli prekrásnemu panoramatickému výhľadu na Gran Sabanu a vedľajšiu stolovú horu Kukenan a fascinujúcemu pohľadu z hrany mesety dolu na jej vertikálne steny. Toto vyhliadkové miesto je len pár desiatok metrov od vchodu jaskyne. Tá sa teda prakticky nedá prehliadnuť.

Naša partia strávila vo vstupných priestoroch Jaskyne v „hoteli Guácharos“ 7 nocí, no jej hlbší prieskum a zameranie si stále nechávala až na koniec, keď sa „minú objavy“ v Kryštálových očiach. Len orientačne ju preliezli poobede 11. januára 2003 M. Audy s L. Vlčekom. Mapa jaskyne je teda len zbežná, pamäťová a predstavuje iba hlavný ťah jaskyňou „po vode“. Odbočky väčšinou neboli preskúmané, napriek tomu, že niektoré mali rozmery chodieb až 3,5 x 1,7m (šírka x výška)... Kvôli nášmu predčasnému odchodu z Roraimy sme potom dôkladnejší prieskum urobiť už jednoducho nestihli.

Základné údaje o jaskyni

Cueva del Hotel Guácharos je fosílnym ponorom, nižšie s vodným prítokom, s typickou „fluviatilnou“ modeláciou roraimských jaskýň. Vo väčších priestoroch sa prejavuje aj modelácia gravitačným opadom stropných dosiek. Jaskyňa je dlhá okolo 300 m a voľne pokračuje, aj v odbočkách. Logický smer ďalšieho zrejmého postupu je najmä v nízkej koncovej chodbe na vodnom toku. Prieskum sa v tomto mieste ukončil pre vysoký stav vody. Pozdĺžny sklon chodieb sleduje úložné pomery horniny a pohybuje sa v hodnotách 5 až 15°.

Vertikálne rozpätie jaskyne je odhadom až 30 m. Nachádza sa v nej väčšia podzemná sieň – Dóm s vodopádom (Sala con Catarata) s rozmermi 15 x 10 x 30m (výška x šírka x dĺžka), pokračujúci chodbou s profilom 3 x 3 m. Tento mohutný priestor s objemom 4500 m3 patrí medzi najväčšie vnútrojaskynné priestory v roraimských jaskyniach. Opis jaskynných priestorov

Vchod jaskyne má tvar tiahleho abri, s portálom dlhým v základni takmer 80m a s výškou 5–8 m. Z centrálnej časti portálu vybieha v smere kolmo na masív sieň s rozmermi 30 x 12 x 7m (dĺžka x šírka x max. výška). Vo Vstupnej sieni (Sala de Admisión) sme mali jeden stan, druhý bol postavený vo vonkajšom portáli. Dno siene vytvára piesčito-prachovitá misovitá priehlbeň, pravdepodobne kolaps nižšej úrovne. V skalných stenách tohto skalného priestoru sú viaceré plazivkovité odbočky pozdĺž vrstvových škár.

Zo Vstupnej siene pokračuje v priamom smere jaskynná chodba, pomenovaná podľa veľkého počtu jaskynných kobyliek a svrčkov, ktorými sa to tu priam hemžilo. Cez plazivkovitý prielez pokračuje chodba do masívu 1,5m vysokým, šikmo klesajúcim úsekom s odbočkami a podlahovým eróznym korytom šírky 30 cm. V čase prieskumu bolo suché, s náznakmi len slabučkého slzenia. Chodba pokračuje dvoma výraznými sienkami s výškou 3m – Krížová sienka alebo tiež Križiacka výprava (Salita con Cruz / CampaĖa Punitiva) a Rozpadnutá sienka (Salita Derrumbada). V tomto úseku možno natrafiť na umelé navigačné prvky, skalný mužík v tvare kríža a nápis „WAY OUT“ vyškriabaný do podlahy. V tejto časti je už zreteľne počuť vzdialené dunenie vody... Chodba znovu zmenšuje profil (1,5 x 1m – výška x šírka), ale za zúženým miestom sa nachádza najväčšia sieň tejto jaskyne.

Z denníka výpravy (L. Vlček):

„Kým Marek všetky priestory potiaľto nazýval „škvíry“ a spoločne sme dúfali, že sa chodby zväčšia aspoň na výšku nášho tela, táto sieň nám svojimi rozmermi takmer vyrazila dych... Z chodby sme vyšli na úzku terasu, z ktorej sme pozerali do siene vysokej takmer 20m a širokej 16 m. Povedľa nás padal z diery v strope (2 x 1m) hučiaci vodopád, ktorého voda tiekla po skalnom podklade v kaskádach, ktoré mi pripomínali Bešeňovské travertíny. Sústava malých skalných stupňov mala výšku 4 m. Priamo pod dierou, z ktorej sme vykúkali, sa nachádzalo premostenie do ďalšej chodby. Sem sa dalo zo skalného mosta zliezť po spadnutých blokoch. V tejto časti sa nachádza zvláštny kolaps s dnom zo zaklinených blokov. Chodba sa hneď spája so Sieňou s vodopádom a spolu tak vytvárajú obrovský podzemný priestor, v ktorom dominuje vodopád, padajúci zo stropu. Čosi také treba jednoducho zažiť! Na spiatočnej ceste som oproti vyústeniu z chodby od vchodu odhádzal niekoľko skál a zväčšil si prielez natoľko, aby som sa dostal do fosílnej chodby, ktorá patrí k hornej úrovni jaskyne (nivel superior). Po 20m som sa vrátil, chodba sa síce zúžila, ale pokračovala ďalej... Prielez som nazval Starohradská prepojka, lebo bol logický asi toľko, čo prepojka z Révajovho dómu v Starom hrade...“

Za Sieňou s vodopádom (Sala con Catarata) pokračuje pomerne rozmerná jaskynná chodba (3 x 3m), pretekaná vodným tokom. Tu už nevidno žiadne stopy po ľuďoch. Je to ťažko uveriteľné, ale možné, že návštevníci jaskyne sa dostali len po túto sieň a nikdy sa, nevystrojení a len so slabým svetlom, neodvážili zísť pod vodopád... (Je tiež možné, že v čase ich návštevy mal vodopád podstatne vyššiu výdatnosť, než nami evidované asi 3l/s v čase už dlhodobejšieho sucha na povrchu). Po asi 50 metroch sa chodba znižuje a vetví na aktívnu a fosílnu vetvu. Aktívna vetva, nazvaná Vodný svet (Mundo Acuático) bola preskúmaná do dĺžky asi 40m, no keďže sa profil chodby výrazne znížil, na 4,5 x 0,5m (šírka x výška) a bol do polovice zaplavený vodou (20–25cm), tu bol postup ukončený. Fosílnu vetvu, tzv. Piesoček (Arenita) tvorí 25m dlhá plazivka (na výdych), ktorá je však vystlaná poddajným jemným pieskom. Cesta vpred sa tu dá pohodlne prehrabávať. Pre labilný strop v koncovej časti chodby sa jej voľné pokračovanie ďalej neskúmalo.

„Cestou späť sme čiastočne preskúmali ešte jednu z väčších odbočiek za Krížovou výpravou. Keďže sme boli zmorení z meračky v Kryštálových očiach, ani sa nám priveľmi do plaziviek neráčilo... chceli sme sa len čo najrýchlejšie dostať ku vchodu. Paradoxné je, že pri tejto útrapnej ceste späť sa nám jaskyňa zdala dlhšia, ako keď sme ňou šli dovnútra... Býva to zvyčajne naopak. Neviem, čo spôsobilo, že sa nám hore kopcom šlo tak ťažko...“

Jaskyňa má len skromnú výzdobu vo forme „stropných ježkov“. Jej dno je prevažne skalné, alebo priehlbiny vypĺňa ružový piesok. V oboch prostrediach sa zachovávajú zreteľné stopy po pohybe návštevníkov jaskyne, preto sa dá ľahko rozoznať, ktoré priestory už boli navštívené a ktoré nie.

Perspektívy

Jaskyňu sme štandardným spôsobom nezamerali, len preliezli jej časť. Určenie jej generálneho smeru je teda len deduktívnym. Hlavný ťah jaskyne je možno paralelný s okrajovou hranou mesety. No podľa M. Audyho sa hlbšie v masíve zatáča viac na SZ až SSZ. To by malo istú logiku. Hrana portálu jaskyne je asi 5m prevýšená voči plochému dnu zbernej depresie Kryštálových očí a ide o jej starší, dnes už inaktívny ponor. Celé pásmo skalnej vyvýšeniny, nejakých 150m až ku vchodu Kryštálových očí je odtiaľto silne bočne podrezané a môžu tu byť ďalšie, menej nápadné nízke vchody (neprešli sme to, takže nevieme). Obe jaskyne môžu byť spojené staršími chodbami. V Kryštálových očiach sme však žiaden adekvátny prítok z ľavej strany nezaregistrovali.