Cueva Ojos de Cristal - Roraima 2005

Branislav Šmída
  • 1 Slovak speleological society (SSS), Hodžova 11, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovakia
  • 2 ZO ČSS 6–17 Topas, Tyršova 332, 679 06 Jedovnice, Česko
  • 3 Grupo Espeleológico de la Sociedad Venezolana de Ciencias Naturales (SVCN), Calle Cumacho con Arichuna El Marqués, Caracas, Venezuela

Počas krátkej turistickej návštevy známej stolovej hory Roraima (40 km2), na hraniciach Venezuely, Brazílie a Guayany, našli Marek Audy a Zoltán Ágh, dňa 4. februára 2002, podľa logického strácania sa vody (ale inak vlastne náhodou) vchod do subhorizontálnej ponornej jaskyne.
Počas 1. expedície na Roraimu, v dňoch 8. – 15. januára 2003, sme preskúmali v pätici M. Audy, B. Šmída, E. Kapucian, M. Griflík a L. Vlček (všetci členovia SSS a ČSS, Slovenská speleologická spoločnosť a Česká speleologická společnost) jaskyňu, pomenovanú ako Cueva Ojos de Cristal (v slovenčine Kryštálové oči, po anglicky Crystal eyes), a to v precízne zmapovanej (v mierke 1:500) dĺžke 2410 m. Na Roraime sme preskúmali aj iné nové jaskyne, s celkovou dĺžkou podzemných objavov 3,7 km (Audy, Šmída, 2003; komplexná monografia Šmída et al., 2003).
V speleologických prieskumoch tejto oblasti sme potom znovu pokračovali na ďalšej expedícii v dňoch 20. – 28. februára 2005, v spolupráci so speleológmi zo SVCN (Grupo espeleológico de la Sociedad Venezolana de Ciencias Naturales). (Šmída, 2005)

Cueva Ojos de Cristal

Systém Cueva Ojos de Cristal formujú tri výraznejšie hlavné ťahy: Mischel, Cueva del Hotel Guácharos, a vlastná prvoobjavená Ojos de Cristal, ktoré boli spojené do jedného komplexu s dĺžkou zatiaľ 3164 m a s prevýšením -48 m. Hlavné chodby jaskýň sú priemerne 4–7 m široké a 2–3 m vysoké. Miestami však dosahujú na šírku až 15–20 m, na výšku najviac 10–12 m. Najväčším známym priestorom je Sala con catarata (40 x 20–25 m). Vetvami Ojos a Mischel pretekajú ponorné toky, počas relatívne suchšej sezóny január–marec, s prietokom najviac 0,5–3 l/sek. V čase dažďa tu však prietok môže stúpnuť na desiatky l/sek.

cave Roraima
Mapa Cueva Ojos de Cristal  y Cueva de los Pemones (2002-2005)

Cueva del Hotel Guácharos je vyššou, pôvodne fosílnou ponornou vetvou akejsi kotlovitej skalnej depresie (100 x 180 m), ktorej slepý uzáver je vlastne hlavným vchodom do vetvy Ojos. Vchod do Cueva del Hotel Guácharos poznali miestni indiáni Pemóni, avšak ani oni nevstúpili do jej traktu hlbšie než prvých 100 m, kde sme našli ich piktogram – a ďalej už bolo pieskové dno chodieb neporušené a skalné dno panensky čisté.

Chodby systému sú poprepájané rozmerovo o niečo menšími paralelkami, oddelené sú často len úzkymi skalnými predelmi a prepážkami, a pospájané do labyrintu. Ich priebeh je značne subhorizontálny, a aj inak bez výraznejších stupňov (najvyšší prah má asi 4 m, inak sú stupne najviac tak do 0,5 m vysoké) – priemerný spád hlavnej chodby Ojos dosahuje v rozvinutom reze len okolo 2–3 %.

Jaskynné tunely sa tiahnu subparalelne s povrchom, nehlboko pod ním (20–30 m). Chodby majú zväčša dosť ploché skalné dno, s mikrozárezmi, zahĺbeninami, alebo niekde s až kotlovitými, krútňavovými kotlami (priemer do 40 cm) a dierami (tzv. ojos de cristal), ktoré doň vybrúsili kremenné obliačiky (pôvodne z povrchu sem prinesené kryštály čistého kremeňa) – podľa toho aj názov jaskyne.


Chodby sú inak zväčša bez sedimentov, len kde tu je skalný most, či zrútenie stropu (doskovitej odlučnosti alebo kvádrovitých tvarov). Vo fosílnejších etážach, alebo širších chodbách badať bočné „plastické“ odtrhávanie sa tiahlych lineárnych kvarcitových platní. Chodby sú celkovo výrazne širšie, ako vysoké, bežne s pomerom šírky ku výške 4 : 1. Jaskyňa má k dnešnému dňu 5 vchodov, z toho 3 štandardné a 2 vo forme premodelovaných vertkálnych trhlín (hlbšia z nich, okolo 100 m dlhá, dosahuje -18 m).


Geneze

Jaskyňa vznikla sekundárnou koróziou menej odolných polôh takmer 98-percentného ortokvarcitu (najmä jeho medzivrstvových diskontinuít a hiátových plôch), ktorá je podmienená sofistikovaným nabohatením ponárajúcej sa vody o organické zlúčeniny, pochádzajúce z metabolickej produkcie a rozkladu špeciálnej endemickej flóry na povrchu (napr. aj „mäsožravé rastliny). Na dezintegrácii blokovísk a odnose materiálu sa tu výrazne uplatňujú opakujúce sa prívaly vôd, počas enormných dažďových prívalov (po väčšinu roka).


Cueva de los Pemones

Jaskyňa Cueva Ojos de Cristal hydrologicky súvisí s ďalšou pozoruhodnou jaskyňou v bezprostrednej blízkosti, nazvanou ako Cueva de los Pemones (na počesť miestnych indiánov Pemónov). Tieto lokality však neboli v čase nášho výskumu vo februári 2005 fyzicky spojené.
Jeden z vchodov do tohto druhého najväčšieho podzemného systému na Roraime, nazvaný ako Pokemon 2, sme poznali už v roku 2003, kedy ho našli dvojica B. Šmída a L. Vlček, dňa 14. januára 2003. Iné, potenciálne vchody do tohto genetického subsystému, sme v roku 2003 aj čiastočne preskúmali (Cueva de Gilberto, Cueva Asfixiadora). Lokalitu sme v dňoch 20. – 28. februára 2005 exaktne zmapovali, v mierke 1:500.
Chodby hlavného ťahu Cueva de los Pemones, klesajúce v smere na západ, sú široké priemerne 10 m, niekde však aj 15 či 20 m (alebo aj viac). Ich výška je tiež 2–3 m. Prepojenie paralelkami a súbežnými chodbami formuje aj tu miestami až chaotickú labyrintovitú neprehľadnosť (hlavne v strednom úseku). Hlavná chodba systému je celistvejšia, v strednom úseku (úplne analogicky, ako v Ojos de Cristal) s výrazne viac oválnejšími, ako kvádrovitými tvarmi, a s hlbšími jazernými priehlbňami, ktoré sa musia obchádzať o niekoľko m vyššie situovanými, menšími fosílnymi paralelkami. (V nich sú pekné kotlovité jamy.) Je tu tiež niekoľko zarútených dómikov. Najväčší z priestorov, tiahla chodbovitá sieň, má asi 20 x 30 m a výšku 8–9 m. Dva z vchodov predstavujú okolo 50 – 100 m dlhé, prepadliskové trhliny, hlboké 25 m. Ďalšie podobné, no o niečo plytšie trhliny (porastené vysokohorskou džungľou), tvoria vchody južnej, stúpajúcej vetvy systému.
V jaskyni sa spája deltovito niekoľko menších prítokov, do jednej sústredenej riečky, s najmenším pozorovaným prietokom okolo 30–100 l/sek. (v monzúnovom období, či pri silnom daždi, sa však prietok akiste môže zväčšiť na minimálne niekoľko sto l/sek.). Táto riečka sa stráca v jaskyni v jej závalovitom dne, len asi 80 m od vertikálnej steny mesety. Napája najskôr silnú vyvieračku na päte tejto steny, zvanú indiánmi Tuná Deutá, o približne 350–400 m nižšie (pri počiatku výstupovej rampy na Roraimu). Cesta do tohto značne vertikálneho hydrologického systému však zatiaľ nájdená nebola.
Cueva de los Pemones má zmapovanú dĺžku 2070 m. Prevýšenie jaskyne je -73 m.
Celý spoločný systém jaskýň v tejto zóne Roraimy má zatiaľ 13 vchodov (vo výškach okolo 2600 m n.m.): dva z nich vychádzajú rovno do 300–400 m vysokej steny južnej hrany mesety, asi 30–50 m pod vrcholovou plošinou. (Boli nájdené prieskumom zvnútra jaskyne a ide o nádherné miesta v podobe akýchsi amfiteátrov, s impozantným výhľadom a osobitou flórou.). Ďalších 8 vchodov tvoria vodou premodelované, kolapsovité trhliny (pomerne priamočiare, alebo len nevýrazne zakľukatené), ktoré sú hlboké od 10 do 25 m, široké od 1 do 3–5 m, a dlhé aj cez 100 m. Pretože sú svojimi charakteristikami odlišné od iných, a bežných „nejaskyňonosných“ trhlín na Roraime, používame pre ne negenetický, avšak praktický termín, tzv. pokemon (Šmída et al., 2003). Tieto sú orientované zhruba v smeroch ZSZ-VSV, a pokiaľ sa aj neprevalili do podzemia úplne, sú na nich v jaskyniach vytvorené vyššie, tiahle siene, so spádom povrchovej vody v podobe rozptýleného dažďa.

Dĺžka spoločného genetického systému jaskýň Cueva Ojos de Cristal a Cueva de los Pemones, ktoré môžu byť časom prepojené do jedinej lokality, je toho času 5,3 km. Na blízkom priestore plošiny (zhruba 500 x 1000 m) nie sú vylúčené ani objavy ďalších, menej nápadných subvetiev a labyrintov chodieb, po precíznom zmapovaní výbežkov a odbočiek sa bude dať získať ďalší možno 1 km. Nie je vylúčená ani vzájomná previazanosť s ďalšími lokalitami v bezprostrednom okolí, napr. s jaskyňou Cueva de Gilberto (zatiaľ 505 m dlhou), Cueva Asfixiadora (125 m), Cueva Fragmento Marginal (78 m) či Cueva con Bloques de Piedra 2 (75 m). Na Roraime sme okrem toho objavili väčší počet ďalších jaskýň, dlhých zatiaľ 80–150 m. A už v roku 2003 tu boli nami preskúmané aj niektoré z mohutných trhlín, napr. Grieta de Diablitos Volantes/-120 m, kde žije početná kolónia slepých lelkov “guácharos” (Steatornis caripensis), či Cueva con Puente/-80 m.